Друк

Навіки - Naveky

– Ujo, tu leží váš otecko?

– Môj ňaňo ešte žije…

– Mamička?

– Aj mamka ešte žije.

– Tak potom prečo tu stojite s kvetmi?

– Hľadám mohylu svojho učiteľa. Tu kdesi by mal byť pochovaný môj učiteľ.

– A prečo mu nepostavili pomník?

– Pomník? Jemu? Kto by jemu postavil pomník, a začo?

– On nebol komunistom?

– Vtedy komunistov po dedinách ešte nebolo.

– A keby boli, on by bol komunistom?

– Sotva, chlapče, sotva.

– Čo, on bol buržuj?

Andrej sa od prekvapenia nešikovne zasmial.

Stal úprostred vysokej trávy a rôznej buriny medzi zarastenými hrobmi starého  dedinského cintorína a nezbadal ani kedy sa k nemu tem neznámy, nakrátko ostrihaný a pekne oblečený chlapček priblížil a začal s ním smelo a presvedčivo viesť tento rozhovor.

– A ty si čí? – spýtal sa Andrej. Dávno nebol doma a preto vôbec nepozná toto najmladšie dedinské pokolenie. A toho ani zatriediť do nejakej známej rodiny nemôže. Biela neopálená tvár, nakrátko ostrihané svetlé vlásky, čistá biela košieľka, krátke nohavičky, neobité kolená, nové červené letné topánočky, – všetko nasvedčovalo tomu, že to môže byť aj nie dedinský chlapec, ale nejaký hosť z mesta.

– To nie je tak ľahko povedať čí som. – ochotne začínal odpovedať neznámy chlapec, urobiac ešte pár krokov bližšie k Andrejovi, až sa skoro postavil tvárou oproti nemu.

– Po mame som Bojko, po otcovi, po tom prvom, som Hudák, a po tom druhom by som mal byť Kolesár. Lenže ja nechcem byť Kolesárom. Ja chcem byť Hudákom, a ak mi mamka nedovolí byť Hudákom, tak budem Bojkom, po babke a “didovi”!

Andrej začal premyšľať: Bojkovia v ich dedine sú, lenže si nevie spomenúť, kto by mohla byť jeho mamka. A Hudák či Kolesár – to nie sú priezviska z ich dediny.

Avšak kým sa Andrej  pokúšal vyznať sa v rodokmeni chlapcovej rodiny, chlapec sam od seba pokračoval:

– A volám sa Miroslav. Otec, ten skutočný, volal ma Slavkom, a mama iba Mirom. Mama nechce, aby som rozprával tak ako tu v dedine rozprávajú. A otecko so mnou iba tak rozprával, ako u nás rozprávajú, tak, ako babka a dido rozprávajú, ako aj vy so mnou hovorite. Mamka ani domov nechce chodiť. Tvrdí, že  na dedine sa ničomu dobrému nenaučím, a ja si myslím, že ona preto nerada chodi na dedinu, lebo dido a babka jej nedajú pokoja. Mamka sa ani veľmi nesťažuje, lebo dido ju aj tak veľmi neľutuje. Vraví mamke: “Tak ti treba, keď nemáš vlastný rozum. Bolo treba sa toho prvého držať, poriadny chlap to bol. Lenže ty si ani mňa nepočúvala, ani podľa vlastného rozumu si nežila. Ty si vždycky iba ako iní, ako druhí,  a teraz máš, čo si chcela! Pamätaj – vraví jej dido: “Kto podľa cudzieho rozumu žije, do svojho nech…” – ale ja vám to nedopoviem, lebo dedí takéto slová nesmú používať. Lenže dido práve tak povedal mojej mamke.

– Tvoj dido také povedal? – úprimne sa začudoval Andrej a znovu sa nechtiac akosi nešikovne zasmial. Lenže pokiaľ si Andrej spomenul na čosi zo svojho detstva a porovnával to s tým, čo práve počul od Miro-Slavka, ten ho znova predbehol nečakanou ale úprimnou otázkou:

– Ujo, a vy mate chatku? Predtým sme ani my nemali, keď s nami ešte otecko žil, ten skutočný. A teraz, pri tom druhom, máme. Ona, vlastne, ešte nie je naša, no, je naša, iba pozemok, na ktorom stojí, ešte nie je náš. To bolo tak, že tem druhý, ten nepravý ocko prijal dcéru jedného uja horára do školy, na fakultu, a ujo horár nám zato dovolil postaviť chatku v lese. Tak že, vlasтne, chata je naša, lenže my hovoríme, že je horárová, aby nikto nekričal.., a potom, keď si ľudia zvyknú, keď sa na všetko zabudne a, hlavne, keď Kveta horárová skončí školu, potom celá chatka, aj s pozemkom, na ktorom chatka stojí, bude naša.

– “Kto podľa cudzieho rozumu žije.., kto podľa cudzieho rozumu žije…” – vrtelo Andrejovi v hlave, lenže chlapca nezaujímalo to, čo nedavalo pokoj tomúto divnému ujovi s kyticou v rukách, ktorý ani nevie, kde leží jeho učiteľ, a pokračoval vo svojom.

– Mamka už ani nie je rada, že máme tu chatku. Otec, no, ten druhý, ten rád chodí na chatku, aj ta študentka, horárová Kveta, ta tiež rada tam chodi, aby si ľudia nemysleli, že chatka je naša, a mamka plače, kričí na ocka, no na toho druhého, nepravého.  A on sa rýchle pozbiera, sadne do Simky a hajda na chatu. Mama pár krát išla za ním, tak on ju ani do chatky nepustil. Včera tiež tak bolo, preto sme vlastne prišli k didovi a babke. Mamka plakala, čosi rozprávala didovi, kričala, a dido jej znovu to o cudzom rozume povedal, no, to, čo som vám už povedal, iba, že som vám to nedopovedal…

Andrej urobil krok dopredu, chlapec sa tiež pohol z miesta, kde až doteraz stal, a odrazu Andrej pocítil, že chlapec ho chytil za ruku.

Andrejom zatriaslo.

Dotyk teplej detskej ručky prešiel akousi iskrou po celom jeho tele a on, akoby iba teraz otvoril oči, spozoroval svet okolo seba.

Bolo pokojné a nehybné letné popoludnie. Cintorín bol na hôrke nad dedinou. Zľava od Andreja v mlkvom tichu stáli mohutné a široko rozvetvené lipy, ako mlčanliví svedkovia všetkého toho, čo sa pod ich korumani tvorilo od vekov. Pomedzi lipy bolo vidieť iba vrch kostolnej veže.

A sprava – priestranná ako na hornatú karpatskú prírodu, sviežozelená rovina, sťa smaragdový sviežovypraný obrus pod chlieb na stole, ktorá pokojne ležala a odpočívala na pevnom zemitom základe.

Andrej sa podal za chlapcom, ktorý si nasmeroval do tej časti cintorína, v ktorej boli pekne uprávené svieže hroby, ukončené, skoro každý, súčasným pomnikom.

-  Ujo, a to ako je tu napísané; ja to nemôžem prečítať: AHHA …OŇKO, a to písmeno vpredu nepoznám.

-  To sa nie tak číta, synku. To je Anna Bojko, možno že aj nejaká tvoja prababka - ”1888-1963. Vičnaja jij pamjať”

-  A tu?

-  Petro Vasylenko – prečítal Andrej.

-  1876-1959. Čísla - tie ja poznám, aj po slovenský viem, ale tak, ako je tu napísané – neviem. A čo je to, ujo, “vičnaja jij pamjať”? Čo to je “vičnaja”?

-  To znamena “naveky”.

-  A čo je to “naveky”?

-  Naveky? No, táto zem je tu naveky…  Ľudia na zemi sú naveky.

-  A váš učiteľ? Ani jeho hrob sme nenašli. Aj on je naveky?

– Môj učitel – ten je tiež naveky – radostne potvrdil Andrej. – Lenže to nebol taký učiteľ, ako sú tvoji učitelia. To bol starý dedinský dido, presne taký, ako je tvoj. Kedysi dávno sa so mnou rozprával, vypytoval sa na rôzne veci v živote, A ja som rozprával, nadchýňal som sa všetkým, čoho bolo plno v novinách, na schôdzach, v rozhlase – bol som vtedý študentom – a on ma počúval, počúval, a potom mi hovorí: Vieš, synku, kto podľa cudzieho rozumu žije… – no a ďalej presne tak, ako včera tvoj dido povedal tvojej mamke. Vtedy som sa možno aj urazil, odišiel som od neho, zabudol som naňho, medzitým on zomrel, a teraz, po rokoch, som si naň spomenjul, nie jediný raz som si naň spomenul.

– Lenže vy ste povedali, že to bol váš učiteľ… Dával vám aj päťky, zapísoval to do žiackej knižky?

– Nie, všetko to bolo jednoduchšie a zároveň aj zložitejšie. On mi povedal iba tu jednú životnú múdrosť, dal mi iba jedinu poradu, jedno ponaučenie, za ktoré ho odteraz až do mojej smrti nikdy nezabudnem. Nikdy!

Slavko bol nie po detsky dospelým, predsa len bol bezstarostným deckom, ktorý aj najserjóznejšie veci prijímal iba ako veci zaujímavé. A preto ani nepostrehol ten dôraz, z ktorým Andrej vyslovil záver o svojom učiteľovi, a hneď sa aj obratil na Andreja:

-  Ujo, a vy mi môžete povedať niečo take, čo by bolo “naveky”?

Andrejovi v tom momente prebehol pred očami celý jeho život. Na počiatku je mladým ambicióznym študentom, ktorý je priprávený zjesť všetku múdrosť sveta, aby potom, raz a navždy, “naveky” zmeniť ten svet na krajší, na lepší a čistejší… A potom si spomína iba na potlesky, búrky potleskov, moria a oceány potleskov… Noviny písali o nepriateľoch a sabotéroch – potlesky, o plánoch a úspechoch – potlesky, znova o nepriateľoch a záškodníkoch – znova potlesky, Auto stálo na počiatku 28 tisíc – potlesky, neskôr 50 tisíc – potlesky, potom 110 tisíc – potlesky, potom znovu 70 tisíc – znova potlesky. Prvé si Andrej kúpil za 28 tisíc, keď ich predávali iba vybraným, a po dvoch rokoch ho predal za 50 tisíc. Chatu mu postavili skoro bez jeho vedomia, ba ešte ho aj pohostili na jej odovzdaní do užívania, a všade a stale – potlesky.

A potom on predsa len spozoroval, že život zaostáva za slovom, že chráme za plánmi. Prvýkrát spozoroval, druhýkrát, tretí… – a začal o tom hovoriť: nahlas,  dôrazne, argumentovane!

A odrazu zostal sám! Celkom sám! Natoľko sám, že postrehol pri sebe svoj rozum. A vtedy si spomenul na starého dedinského dida. A vtedy ho nazval najkrajším svojim učiteľom!

A vtedy sa rozhodol: akonahle bude mať možnosť, pride na jeho hrod a položi naň kvety.

Ale kde je jeho hrob?

-  Môžete? – nezabúdal na svoju otázku Slavko.

Andrej sa zohol nad hrobom, popri ktorom práve prechádzal, a položil naň kvety, ktoré asi pred hodinou natrhal v maminej záhrade.

Mama nebola doma. Ani otec.

V takom čase by bolo hriechom do neba volajúcim sedieť doma, dokonca aj starcom.. Možno, keby bol napísal, že príde, možno by ho čakali. Mama by možno aj plakala; otec – nie, ten by určite neplakal. Možno, že ani mamka by neplakala. Keď jej povedali čo sa stalo a že ho dlho neuvidí, vraj, neplakala. Iba povedala: “Ja som vedela, ja som to vedela, v takomto svete… takýto človek…”

– A prečo ste práve tu položili kvety? Azda váš učiteľ leži práve tu?

– Pod každou touto kôpkou zeme, synku, leží človek! Sotva niekto z tých ľudí chcel prerobiť svet, avšak prevážna väčšina z ních čestne prežila svoj život…

– A to mi hovoríte akože “naveky”?

– A prečo aj nie! – povedal Andrej, sústredene sa pozrel na chlapca a odrazu mu bolo príjemne, že sa ten chlapec odkiaľsi zjavil a vedie s ním taký dospelý rozhovor.

– Jedina spravodlivosť na svete spočíva v tom, Slavku, že každý človek dostane jeden život a jednú smrť. A jediným poslaním človeka je čestne žiť, aby mohol čestne zomrieť. Toto je synku, ”naveky”.

Slavko sa pozrel na Andreja ako by porozumel vahe jeho slov, mocnejšie mu stisol ruku a oni obaja vyšli z cintorína do večne zeleného poľa života.

1977