Друк

NITRA - kto a prečo nedovolil...

„Akcia NITRA“

alebo

Kto a prečo mi počas piatich rokov nedovolil stať sa

profesorom

 

Nitra milá, Nitra, Ty Slovenská Mati,

Keď pozriem na Teba musím zaplakati!

 

Vážený čitateľ,

musím sa Ti priznať, že s veľkou nevôľou a neochotou púšťam sa do tejto práce: napísať či, – presnejšie povedané, – opísať jeden pikantný príbeh z môjho života, prežitý na Slovensku na samom konci dvadsiateho storočia.

Ako každý iný ľudský život, aj ten môj bol formovaný mnohými faktormi – od prírodných cez sociálne až po politické a najmä ideologické, a od  náhodných –  až po nejaké osudové.

Stručne a inak povedané, v živote som to nemal ľahké.

Pochádzam z Kečkoviec, z chudobnej ukrajinskej mnohodetnej roľníckej rodiny na Východnom Slovensku, odkiaľ som sa zásluhou obetavosti mojich rodičov ako aj svojimi schopnosťami a pevnou vôľou vypracoval na univerzitného profesora, ukrajinského spisovateľa ale najmä na „známeho“ publicistu, práce ktorého sa svojho času hodnotili na Ústredných výboroch Komunistickej strany v   Bratislave, Prahe, Kyjeve i Moskvy, ba aj na stretnutí Politbyra ÚV KSSZ z Moskvy a Predsedníctva ÚV KSČ z Prahy v Čiernej nad Tisou pár dní pred „návštevou“ našej vlasti vojskami krajín Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 roku – ak súčasnému čitateľovi takéto informácie ešte niečo hovoria.

Ale na ťažký život, ani na rôzne peripetie či nespravodlivosti v ňom sa nejdem sťažovať. Ťažký život mali a majú milióny ľudí na svete! Po státisícoch, ba aj po miliónoch ich svoji či cudzí mocnejší vyháňajú z domov, z domovov, ba aj z vlasti, – každú minútu na svete zomrie od hladu aspoň jedno dieťa! Každú minútu... – jedno dieťa! Jedno dieťa!

Takže, ten môj život – v konečnom znení – nebol až taký ťažký!

Na ťažkosti a mnohé obmedzenia som bol  od detstva zvyknutý, a keď som sa ešte aj plánovité uskromňoval na najvyššiu možnú mieru – najesť sa, obliecť sa a vyspať sa, aby som zajtra ráno mohol vstať a pokračovať „v práci pre dobro iných“ (a až potom aj pre svoje dobro), tak sa ten môj život v značnej miere dal celkom slušne prežiť. (Mne sa však nikdy v živote nemohlo stať niečo podobné, ako mi o svojom detstve rozprával kolega, neskorší známy slovenský jazykovedec profesor Juraj Furdík, že jeho otec mu položil na stôl niekoľko najkrajších bobuliek chutného hrozna, a pred každú takúto bobuľku mu položil päťdesiathaliernik.., a koľko tých bobuliek hrozna zjedol, toľko päťdesiathaliernikov si mohol zobrať..!)

Chcem však stručne vyrozprávať iba jeden úsek – či výsek – z môjho života, spojený s vysoko inteligentným vysokoškolským prostredím, – a to ani nie tak kvôli nejakej krivde, ktorá bola spáchaná na mne, – nakoniec som všetky tieto  „pikantnosti“ prekonal, a dnes sa za nich ani na nikoho nehnevám, –  ale skôr ako ilustráciu situácie, aká mohla vzniknúť na Slovensku – v demokratickom a právnom štáte v Strednej Európe.

A chcem to vyrozprávať predovšetkým preto, aby som aspoň malou troškou prispel k tomu, aby sa podobné „malé“ nespravodlivosti nemohli prihodiť iným v iných podmienkach, a ak sa už niekomu prihodia, aby vedel, že nie je prvý, komu sa to prihodilo.

Moja mamka zvykla hovorievať, že som skončil všetky školy, aké ktosi kedysi vo svete vymyslel, lebo som  po skončení strednej Vyššej hospodárskej školy v Prešove (1951) úspešne absolvoval Pedagogickú fakultu Slovenskej Univerzity (1954), Filozofickú fakultu Univerzity Komenského (1956), stal som sa kandidátom vied Kyjevskej štátnej Univerzity (1960), doktorom Karlovej Univerzity (1961) a ako tridsaťjedenročný aj docentom FF UPJŠ v Prešove (1963).

No a do tejto mojej úspešnej pedagogickej, vedeckej, ba aj spoločenskej „kariéry“ prišla spomínaná „bratská“ návšteva sovietskej armády.

A, zasa, niet sa čo čudovať, a ani sa nejdem sťažovať na to, že ma v dôsledku tejto  udalosti vyhodili z „rodnej strany“, z milovanej práce ako aj zo všetkých neveľkých funkcií, a že ma – ako Ukrajinca, ukrajinistu, docenta ukrajinskej literatúry a prednášateľa o tejto krajine, – súdili a odsúdili na štyri roky väzenia za to, že som v roku 1966 doviezol z Ukrajiny na Slovensko prácu o skutočnom stave veci verejných v Ukrajine, že som túto prácu prečítal, dal prečítať iným kolegom, prispel na jej prepísanie a zabezpečil jej odoslanie na Západ, kde ju – v záujme šírenia pravdy – knižne vydali.

Toto všetko bolo podľa vtedajšej morálky – akože – v poriadku, a nebol som v tom jediný: vyhodených zo strany i z práce bolo viac ako tristotridsať tisíc podobných aktívnych a ambicióznych občanov Československa!

Môj príbeh začína až po porážke tohto „večného priateľstva“, ktoré sme si najprv sami pomáhali vytvárať, a potom sa od neho hrdo a revolučne dištancovať, a „sľúbili sme si vydržať..!“ Začína po tej „nežnej“ a „zamatovej“, v „novom čase“, kedy sa už nikdy nemali opakovať čo i len náznaky nejakej krivdy či nespravodlivosti..!

Takmer tí istí „súdruhovia“, ktorí ma pred dvadsiatymi rokmi – na začiatku normalizácie – pomáhali „spravodlivo“ z fakulty vyhadzovať, (aby som nezarazil „zdravé jadro“ spoločnosti), sa mi na cyklostylovanom papieri ospravedlňovali za to, že ma – síce nie oni, –  ale nespravodlivo vyhodili a preto sa ospravedlňujú za iných a vítajú ma medzi sebou, a prajú mi.., a tak ďalej – možno sa ešte pamätáte, ako sa to na začiatku v tej zamatovej dobe robilo.

A tak som sa – po dvadsiatich rokoch – vrátil, a ako začínajúci – po konkurznom konaní, aj keď som už dvadsať sedem rokov docentom bol – bol znovu prijatý na to  isté miesto na tú istú katedru tej istej fakulty, tej istej Šafárikovej Univerzity v Prešove. Postupne som si popodával ruky so všetkými bývalými kolegami, a pustil sa do práce. Poponáhľal som sa čo najskôr navštíviť niekoľko prednášok najznámejších literárnych vedcov na fakulte – predovšetkým odborníka na slovo vzatého Stanislava Rákusa – (aby som zistil či – a ak áno – ako  veľmi som zaostal v metodológii prednášania „po novom“), ponáhľal som sa čo najskôr preštudovať tie odborné knihy, ku ktorým som sa dovtedy nemal možnosť  dostať, aby som čo najskôr „zapadol do kolektívu“ a bol „in“.

Priznávam, žiadne veľké ambície som nemal: neuvažoval som o tom, že by som sa  „šplhal“ – povedzme – na profesora. (Za dvadsať rokov – ako pomocný robotník, väzeň, šofér, skladník, organizátor prevádzky, znovu skladník, skladník s uvoľňovacím dekrétom v rukách – som si totiž stihol zarobiť invalidný dôchodok).

Našiel sa však jeden z kolegov – dekan FF v Prešove – známy profesor Ján Sabol, ktorý ma v niekoľkých rozhovoroch presviedčal, a s pomocou mojej manželky aj presvedčil, aby som si podal žiadosť o inauguráciu na profesora. „Ty si si  to svojou vedeckou i pedagogickou prácou už dávno zaslúžil, a katedre i fakulte to pomôže – bude mať o jedného profesora viac!“ – konštatoval.

A tak som – po štyroch rokoch – 3. januára 1994 roku podal žiadosť o začatie inauguračného konania na profesora. 27. januára som takú istú žiadosť opakovane podal na patričnom tlačive, a Vedecká Rada FF UPJŠ už 28. januára súhlasila so začatím môjho inauguračného konania. V ten istý deň sa naša fakulta obrátila so žiadosťou na Vysokú školu pedagogickú (VŠP) v Nitre, aby sa moja inaugurácia konala u nich, nakoľko Prešov nemal profesora pre literatúru, a na VŠP v Nitre sa už pred tým konali dve inaugurácie prešovských docentov na profesorov.

Dekan FF profesor Sabol veci priebežne s Nitrou konzultoval, prešovský dekanát v spolupráci so mnou veci kompletizoval a postupne do Nitry posielal, dekan VŠP z Nitry, spolu s predsedom inauguračnej komisie celú záležitosť na MŠ v Bratislave prekonzultovali, takže už 6. júna 1994 roku Vedecká Rada VŠP v Nitre schválila návrh na začatie mojej inaugurácie. Súčasne schválila tiež oponentov, inauguračnú komisiu ako aj tému mojej inauguračnej prednášky. Samotnú moju inauguráciu VR VPŠ naplánovala na jún 1995.

Skutočnosť však bola taká, že podobných uchádzačov o miesto profesora, ktorí sa z politických dôvodov nemohli inaugurovať skôr, na Slovensku bolo viac, a tak sa predo mňa dostali viacerí uchádzači o inauguráciu, aj keď si podali prihlášku neskôr ako ja. Znášal som to s pochopením – veď košeľa bola vždycky bližšia než kabát, – a tak som prijal aj list dekana FHV VŠP v Nitre z 22. mája 1995 roku, v ktorom mi „s hlbokou ľútosťou“ oznámil, že moju inauguráciu presúvajú na jeseň (na september 1995) “napriek tomu, že všetky podklady s ňou súvisiace máme pripravené.“

V rámci príprav na vlastnú inauguráciu som sa pár krát zúčastnil inaugurácie iných kolegov. Spomínam si najmä na veľmi peknú inauguráciu kolegu Františka Štrausa o matematických metódach analýzy básnickej tvorby, kde inaugurant nádherne žongloval s počtom jednotlivých samohlások v slovách i riadkoch, čím dokumentoval umeleckú úroveň tej ktorej básne, uvádzal množstvo tabuliek, – načo mu po úspešnom predstavení profesor Stanislav Šmatlák pri poháriku povedal: „Bolo to, Ferku, výborné, len keby si nám aspoň teraz povedal, o čom to vlastne bolo?!“

Konečne nastal môj deň „D“ – 29. novembra 1995 roku sa pri všetkej počestnosti pred VR FHV VŠP v Nitre konala moja inaugurácia na profesora ukrajinskej literatúry!

Konala sa a prebehla úplne v poriadku; oponentmi boli odborníci zo Slovenska (z domácej Nitry i neďalekej Bratislavy) i zo zahraničia (akademik Ukrajinskej AV z Kyjeva profesor Olexa Myšanyč); VR FHV rozhodnutie inauguračnej komisie v ten istý deň – ako sa patrí – schválila; ja som – samozrejme –  všetkých aktívnych účastníkov inaugurácie ako aj iných ctených hostí patrične pohostil (tejto udalosti sa zúčastnil aj samotný rektor VŠP profesor Peter Liba, ale aj splnomocnený veľvyslanec Ukrajiny v SR Dmytro Pavlyčko), – a takto sme celý početný vedecký i priateľský kolektív boli „in“! Veď bolo konečne po všetkom! Zostávalo už iba rozhodnutie VR FHV na zasadaní veľkej (univerzitnej) VR formálne schváliť a všetky papiere, s tým spojené, poslať MŠ. Ministerstvo malo tieto papiere poslať Prezidentovi SR, a ten ma mal pozvať na slávnostné odovzdávanie dekrétov novým profesorom.

Lenže.., – čo čert nechcel.., – a tu sa to všetko začína.

Veľkej Vedeckej Rade, – pardon – Vedeckej Rade Univerzity Konštantína Filozofa (UKF) v Nitre (takto sa medzitým VŠP v Nitre „premenovala“) trvalo plných 17 (slovom: sedemnásť) mesiacov (nie dní, nie týždňov, ale, naozaj, mesiacov), kým si dala do programu bod neschváliť rozhodnutie VR svojej FHV a kým ho 24. apríla 1997 roku skutočne aj neschválila. Pričom, na také dôležité jednanie mala prizvať aj mňa a – aspoň! –  predsedu inauguračnej komisie, ktorý je pracovníkom tej istej univerzity.

Hneď nato začína ďalšie dejstvo tejto tragikomédie: nikto z celej UKF v Nitre v priebehu viac než  desať týždňov (áno – týždňov!) mi neoznámil toto „historické“ rozhodnutie ctenej Vedeckej Rady UKF!

A tak som 10. júla 1997 osobne navštívil ctenú UKF a  od prorektora pre vedu a výskum  som sa „z prvej ruky“ dozvedel, že „naša Vedecká Rada o tejto záležitosti už dávno jednala“ a „jednohlasne rozhodla, že... nesúhlasí!“ (Samozrejme, že písomne mi pán prorektor toto oznámenie nedal, – vraj mi Rektorát „toto všetko“ pošle úradnou cestou!)

A až tu sa „toto všetko“ začína.

Po niekoľkých dňoch som „úradnou cestou“ dostal niekoľkoriadkové oznámenie o tom, že VR UKF v Nitre na svojom zasadnutí 24. apríla 1997 roku zamietla rozhodnutie VR FHV VŠP v Nitre zo dňa 29. novembra 1995 roku pre nesplnené podmienky a formálne nedostatky. Samozrejme, že ani jedná nesplnená podmienka, rovnako ako ani jeden formálny nedostatok v oznámení uvedené neboli.

(Keďže ďalej v texte budem častejšie citovať z rôznych dokumentov a tieto občas aj komentovať, všetky citáty budem podávať kurzívou, aby bolo jasné, ktoré slová sú z dokumentov, a ktoré sú mojim komentárom týchto dokumentov.)

Spolu s dekanom FF UPJŠ sme preštudovali predpisy MŠ SR o odvolaniach a sťažnostiach, a 28. júla 1997 roku som poslal Univerzite KF v Nitre odvolanie na MŠ SR proti uzneseniu VR UKF v Nitre zo dňa 24. 4. 1997 č. 5/97, v ktorom som stručne – ako sa len dalo – a slušne – ako som bol zvyknutý – uviedol:

Celé konanie návrh inauguračnej komisie, všetky posudky mojej práce, inauguračná prednáška a rozpráva k nej ako aj rozhodnutie VR vašej humanitnej fakulty bolo jednoznačne pozitívne.

Po schválení návrhu... Vaša VR nedostala žiadne kritické pripomienky na moju inauguráciu ani zo strany vašich orgánov alebo jej členov, ani zo strany vedeckých pracovníkov, ústavov či ustanovizní mimo vašej Univerzity, ktoré by viedli Vašu VR, ako nadriadený orgán, k zmene rozhodnutia zodpovedného orgánu Vašej Univerzity.

Preto úplne neodôvodnene vyznieva tvrdenie Vašej VR, že „návrh na vymenovanie za profesora“ nebol schválený vašou VR pre nesplnené podmienky.., a to tým viac, že ani v uznesení sa neuvádza, ani ústne mi nikto zo zodpovedných  pracovníkov vašej VR (napríklad, prorektor pre vedeckú prácu) nevedel uviesť ani len náznak nejakej podmienky, ktorú by som ja zo svojej strany nesplnil...

Pokiaľ ide o „formálne nedostatky v agende návrhu“ zaiste patria na vrub administratívnych pracovníkov.., avšak, predpokladám, ony v žiadnom prípade nemôžu mať takú váhu, aby v ich dôsledku boli zamietnuté návrhy inauguračnej komisie, oficiálnych oponentov ako aj rozhodnutie VR vašej fakulty.

Tým viac, že schvaľovanie... sa konalo po 17 mesiacoch od jeho prijatia.., a teda, ak sa nejaké formálne nedostatky vyskytli, bol dostatok času na ich odstránenie... (Neoficiálne sa povrávalo, že na jednej kópii  záznamu (zápisnice ) o rozhodnutí VR FHV chýbal podpis člena komisie. Podobný prípad – chýbajúci podpis – sa stal aj na inej fakulte. Tam však  zodpovedná referentka vycestovala do Bratislavy, zašla za manželkou člena komisie (či oponenta), spolu s ňou navštívila patričného pána v nemocnici, kde tento nepodpísaný dokument podpísal. Urobiť niečo podobné v Nitre, ak naozaj išlo o podobný „problém“,  nikoho nenapadlo.)

Za zmienku stojí i skutočnosť.., že zamietnutie návrhu mi nebolo doručené plných  desať týždňov od jeho prijatia až kým som sa ho osobne nedožadoval 10. júla t.r.  pri osobnej návšteve Vášho úradu. Pričom prorektor... i... vo výpise z uznesenia uvádzate, že “Vaše materiály sme vrátili fakulte.., avšak dekanka uvedenej fakulty mi oficiálne oznámila, že do 10. júla t. r. (do dňa mojej návštevy u nej) nedostala žiadne oznámenie ani žiadne materiály v mojej záležitosti...

V odvolaní som ďalej uviedol:

Vaše uznesenie nemá oznámenie o možnosti odvolania proti nemu a aj preto je aj formálne neúplné a tým aj neúčinné.

A keďže ja som už vtedy tušil prvotnú príčinu tejto kalvárie, v odvolaní som ešte uviedol:

Najpodstatnejší negatívny dopad Vášho zamietavého rozhodnutia postihol nie mňa, pretože ja som sa vždycky usiloval pracovať tak, aby každé moje slovo, – vyrieknuté či napísané – bolo pravdivé a osožné, nezávisle na tom, či pred mojim menom budú také či onaké symboly vedeckosti. Vaše rozhodnutie postihlo ukrajinistiku na Slovensku, pretože ide o jedinú katedru ukrajinského jazyka a literatúry v systéme slovenských vysokých škôl, – aj preto sme o inauguráciu boli nútení požiadať katedru príbuzného odboru,  – a bez profesora v odbore nie je možná výchova nových vedeckých pracovníkov. (Profesori ukrajinskej literatúry i ukrajinského jazyka na FF UPJŠ, inaugurovaní pred časom práve v Nitre, medzi tým odišli do dôchodku.) Vaším rozhodnutím ste fakticky začali postupnú likvidáciu jedného vedného vysokoškolského odboru na Slovensku. V dôsledku uvedeného musím považovať Vaše rozhodnutie v predmetnej veci za tendenčné i neobjektívne, a  preto sa proti nemu odvolávam a žiadam MŠ SR o zjednanie nápravy.

Univerzita KF v Nitre mi skoro poskytla nepopierateľné argumenty o tom, že moje predpoklady príčin jej zamietavého stanoviska boli pravdivé. Nie, žeby sa ospravedlnila za 17-mesačné zdržiavanie či žeby zmenila svoje rozhodnutie, naopak,– a teraz sa podržte –  viac ako rok, – áno, viac ako rok zadržiavala moje odvolanie u seba a nepostúpila ho adresátovi, ako to mala urobiť v určenom termíne!

Keďže som to – pri všetkej mojej kritickosti k UKF ani len nepredpokladal, bombardoval som medzi tým spomínané ministerstvo, pretože som predpokladal, že sú to ministerskí byrokrati, ktorí mi na moje odvolanie neodpovedajú. Až po niekoľkých urgenciách môjho odvolania na MŠ SR a po niekoľkých nemastných-neslaných odpovediach z MŠ SR a na výslovné požiadanie MŠ SR (list zo dňa 28. 5. 1998 – viď ďalej) Nitra postúpila moje odvolanie ministerstvu, a iba potom mohlo začať ďalšie dejstvo tejto tragikomédie.

Aby som moje rozprávanie príliš nerozťahoval, obmedzím sa iba na niekoľko citátov z môjho listu generálnemu riaditeľovi sekcie vysokých škôl MŠ SR pánovi M. Tolnaymu, zo dňa 8. apríla 1998 roku:

Obraciam sa na Vás opätovne.., pretože Vaše predchádzajúce odpovede úmyselne ignorujú podstatu mojej sťažnosti a odpovedajú na veci, na ktoré som sa nesťažoval a odpovede na ktoré som od Vás nežiadal.

Nesťažoval som sa, napríklad, „na  priebeh inauguračného konania na UKF v Nitre“, pretože toto konanie na fakulte... prebehlo síce značne oneskorene ale správne a s pozitívnym výsledkom.

Sťažoval som sa... na konanie rektora UKF v Nitre, ktorý Vám nepostúpil moju sťažnosť z 28. júla m. r.  Vy v odpovedi uvádzate, že moja sťažnosť na toto jeho konanie bola opodstatnená, teda jeho konanie nebolo správne, (z listu MŠ zo dňa 16. 2. 1998) tvrdíte tiež, že ste prijali opatrenia na zamedzenie podobných prípadov v budúcnosti (toto všetko tiež nemá nič spoločné s mojou záležitosťou), avšak nepodnikli ste nič v mojej záležitosti, aby Vám rektor moju „opodstatnenú“ sťažnosť postúpil a aby ste ju  prerokovali v meritu veci.

Vo Vašej druhej odpovedi píšete, že „odbornú stránku Vašej sťažnosti nemôže posúdiť ministerstvo školstva ale len rektor...“ Ja som sa predsa nesťažoval „na odbornú stránku“ inaugurácie, pretože táto prebehla správne a pre mňa úspešne. Celá neprávosť, nespravodlivosť a nehoráznosť situácie začína tam, kde sa skončila odborná problematika inaugurácie a kde začala politická špekulácia okolo nej, a túto špekulatívnu stránku konania (už nie inaugurácie), spojenú s odopieraním mi práv, ktoré som zákonitou cestou získal, ktosi v tomto demokratickom štáte má mať právo i povinnosť skontrolovať a prehlásiť o nej či bola v súlade s právom alebo nie. Nadriadeným orgánom univerzít i rektorov v SR je MŠ SR a preto trvám  na pôvodnom: vyžiadať si konečne od rektora UKF moju sťažnosť z 28. júla m. r.  a prerokovať správnosť administratívneho a vecného postupu rektora, správnosť uvedenia mojej veci pred VR UKF, ako aj dôvody pred VR uvedené, ak v dôsledku tohto postupu VR UKF jednoznačne zamietla rozhodnutie „odbornej“ VR FHV, ktorá po úspešnom vykonaní  inaugurácie so všetkými k tomu patriacimi náležitosťami jednoznačne odsúhlasila predovšetkým „odbornú“ jej stránku.

Keďže... po úspešnej inaugurácii na FHV v Nitre sa nikto na nesprávnosť konania VR fakulty... nesťažoval, keďže dekanka FHV dodnes tvrdí, že jej nikto z rektorátu UKF moju záležitosť nevrátil a žiaden dôvod nesprávneho konania VR FHV neuviedol, žiadam zistiť príčinu, v dôsledku ktorej následný orgán jednoznačne zamietol rozhodnutie  nižšieho svojho orgánu a pritom neuviedol ani jedno pomýlenie predchádzajúceho orgánu. Toto všetko už nie sú „odborné záležitosti inaugurácie“, ktoré by nadriadený orgán nemohol skontrolovať, ale záležitosti spojené so správnym konaním, a toto je predsa kontrolovateľné a zistiteľné. Ostatné náležitosti... sú uvedené v mojej pôvodnej sťažnosti, na prerokovaní ktorej naďalej trvám.

A nakoniec tohto listu som ešte dodal:

Bolo by vhodné, aby sa najvyšší orgán v oblasti školstva SR konečne prestal tváriť, že nevie o čo ide a neodpovedal mi drobnôstkami, na ktoré som sa ho nepýtal a ktoré s podstatou veci nemajú nič spoločné, a konečne sa ujal merita veci a vyriešil ho pozitívne.

A celkom nakoniec:

...Sotva postupuje správne aj Vaše právne oddelenie, na ktoré som sa ako pracovník VŠ obrátil, ak mi doposiaľ neposkytlo ani právnu pomoc, ba ani len slovko odpovede.

Súkromne viem, že na tento a ďalšie listy, sťažnosti a odvolania ministerstvu, (predsedovi inauguračnej komisie, predsedovi Akreditačnej komisie SR prof. L. Bukovskému, (ktorého som aj osobne navštívil), Najvyššiemu kontrolnému úradu SR, Ústavnému súdu SR (ktorému som podal podnet pre porušenie práv a tajomníčka ktorého mi osobne vyslovila názor, že boli porušené moje práva, avšak prijať patričné rozhodnutie o merite veci môže iba nadriadený orgán UKF, a tým je MŠ SR), VR UPJŠ v Prešove) MŠ listom oznámilo Rektorovi UKF v Nitre, že vo svojich jednaniach voči mne sa Univerzita dopustila toľkých (viacerých) porušení zákonov a predpisov, že to v liste ani vypisovať nebudú; nech sa na MŠ dostaví prorektor pre vedu, že si to tam spoločne a vzájomne „všetko dohodnú“. („Dohodli“ si to na  „pracovnom stretnutí... za prítomnosti...“ práve 25. 5. 1998 – viď ďalej. Za pozornosť stojí aj skutočnosť, že tajomník Akreditačnej komisie SR, s ktorým som telefonický jednal, mi povedal, že „Nitra si robí čo chce, a je iba otázkou času, kedy to tam všetko praskne“ – žiaľ, záznam z tohto rozhovoru nemám,  a tak som toto konštatovanie vo svojich odvolaniach a sťažnostiach  nemohol uvádzať.)

Až v dôsledku tohto niekoľkoročného sústredeného môjho boja s byrokraciou a špekuláciou mi MŠ SR listom  zo dňa 25. 5. 1998 p. č. 1561/98-5 konečneoznámilo, že „vo veci mojej sťažnosti na záležitosti spojené so správnym konaním vo veci môjho inauguračného konania vo VR UKF v Nitre sa koná“ a rektorovi UKF pánu profesorovi Petrovi Libovi o tri dni neskôr – 28. 5. 1998 – pod tým istým číslom – 1561/98-5 – oznámilo celý rád závažných údajov, ktoré v každom jednotlivom bode potvrdzujú moju pravdu.

Veď si len všimnite:

„Podania... Juraja Baču... považujeme za sťažnosti a pri ich riešení musíme postupovať podľa zákona“ (– to znamená, že doteraz Rektorát UKF podľa zákona nepostupoval!)

„...odporúčame Vedeckej rade UKF... vydať nové rozhodnutie vo veci vymenúvacieho konania... s uvedením odôvodnenia a poučenia“ (– to znamená, že doterajšie rozhodnutie nebolo platné už aj preto, (ako sme ho napadali), že neobsahovalo zdôvodnenie a poučenie!)

„V sprievodnom liste by bolo  vhodné použiť i náležitú formu ospravedlnenia sa poškodenému“ (– to znamená, že doterajším postupom VR UKF som bol poškodený!)

„Pre úplnosť postupu žiadame o zaslanie pôvodnej sťažnosti menovaného, ktorú zaslal na UKF po obdŕžaní  „Vašeho“ (tak je v origináli!) rozhodnutia, na ktorej prejednaní trvá“ (– to znamená, že moju pôvodnú sťažnosť Nitra skutočne zadržiavala viac ako rok, že táto sťažnosť nikdy nebola prerokovaná v zmysle zákona a mojich zákonných práv, čo je pre „úplnosť“ teda správnosť postupu podmienkou!)

„Vedenie univerzity si... musí byť vedomé, že... poškodený sa môže obrátiť na súd, na ktorom má právo uplatňovať si náhradu škody, ktorú utrpel s neodborným postupom UKF... Žaloba bude smerovať proti UKF v Nitre a v prípade jej úspešnosti bude musieť byť škoda univerzitou uhradená“ (– to znamená, že  „s neodborným postupom“ (tak je v origináli) UKF v Nitre mi vznikla škoda, ktorá je súdne vymáhateľná a – v prípade úspešnosti konania – musí byť univerzitou uhradená. (A teraz si predstavte aspoň rozdiel v plate docenta a profesora za päť rokov!)

Až po tomto liste a v dôsledku tohto všetkého boli Rektor UKF a celá VR UKF donútení „konať“ a vykonať „opravné konanie“.

Lenže – ako?

Pre tento– ako právnici hovoria – „nepredpokladateľný“ prípad si Rektor UKF zvolil úplne iný – celkom opačný – postup: Kým predtým pre jednotlivé úkony potreboval 17 mesiacov (na schvaľovanie uznesenia VR FHV), viac ako 10 týždňov (na informovanie o zamietnutí), viac ako rok (na odoslanie odvolania), tento krát „opakované konanie“ vypísal takmer okamžite (4. 6.) po doručení listu (2. 6.). Mne toto oznámenie pošta doručila okolo 10. júna (samozrejme, že bez uvedenia dátumu „opakovaného konania“), a samotné „opakované konanie“ previedol už 11. júna! Samozrejme, zasa bezo mňa  a bez predsedu inauguračnej komisie, ktorého mali pod bokom v Nitre. A, samozrejme, s tým istým zamietavým výsledkom!

A aby táto úctyhodná VR UKF nekonala formálne a pasívne, doplnila súpis porušenia zákonov a predpisov o ďalšie originálne nóvum: „pri obnovenom konaní zmenila hlavný dôvod zamietnutia rozhodnutia VR FHV zo dňa 29. 11. 1995 a tvrdí, že táto škola „nemá právo vymenúvacieho konania v odbore teória a dejiny ukrajinskej literatúry“.

Nezostávalo mi nič iné, ako sa znovu pustiť do vysvetľovania ctenej a váženej VR UKF v Nitre v čom všetkom sa dopúšťa pochybenia.

„Sťažujem sa na uvedené (z 11. júna)  rozhodnutie VR UKF v Nitre preto, že:

VR UKF pri obnovenom konaní zmenila hlavný dôvod zamietnutia rozhodnutia VR FHV zo dňa 29. 11. 1995 a tvrdí, že táto škola „nemá právo vymenúvacieho konania v odbore teória a dejiny ukrajinskej literatúry“.(Pri tom zákon výslovne zakazuje meniť dôvod zamietnutia v procese prejednávania odvolania. A pokiaľ ide o argument, že táto škola „nemá právo...“ – ten nie je pravdivý, pretože ešte pred schválením žiadosti prešovskej VR FF UPJŠ o konaní inaugurácie na VŠP v Nitre, dekan FHV VŠP v Nitre, spolu s navrhovaným predsedom inauguračnej komisie túto záležitosť konzultovali na MŠ SR.)

Ak by toto tvrdenie bolo pravdivé, potom uvedená (univerzitná) VR nemala o predmetnej záležitosti vôbec rozhodovať, ale mala vrátiť predmetnú záležitosť na prejednávanie tomu, kto o tejto záležitosti v SR má právo rozhodovať.

Uvedená (fakultná) FR však mala právo jednať o tejto záležitosti, pretože tá istá VŠ už v podobných záležitostiach právoplatne jednala. Konala sa tu inaugurácia p. doc.  Michala Romana za profesora práve z odboru teórie a dejín ukrajinskej literatúry a p. doc. Mikuláša Šteca za profesora z odboru ukrajinský jazyk.

O tom, že moja inaugurácia sa mohla konať práve v Nitre nepochybovala ani VR FF UPJŠ v Prešove, ktorá sa so žiadosťou o inauguráciu na VR FHV v Nitre obrátila, ani VR FHV v Nitre, ktorá túto požiadavku prijala, a inauguráciu podľa všetkých náležitosti pripravila a previedla.

Neobstojí ani špekulácia o príbuznosti „medzi základným odborom a porovnávaným odborom“. Je totiž všeobecne uznávaným faktom, že jedna východoslovanská literatúra má nesporne bližšie  k inej východoslovanskej literatúre ako k hociktorej západoslovanskej (či inej) literatúre, a to tým viac, že ukrajinská i ruská literatúra existovali v Sovietskom zväze, v tom istom štáte a riadili sa tými istými umeleckými, ideovými a inými kritériami.

Ako ďalšie dôvody zamietavého stanoviska VR UKF uvádzala tiež spomínaný fakt s chýbajúcim podpisom a argument o nesprávnom zatriedení niektorých mojich prác v zozname publikácií. V mojom odvolaní som tieto (ako aj iné) „prkotinky“ či „pikantnosti“ musel znovu vysvetľovať, aj keď bolo nad slnko jasnejšie, že to nie sú skutočné dôvody zamietnutia rozhodnutia VR FHV VŠP. Namiesto toho som sa snažil argumentovať podstatnejšími argumentmi, ako napríklad:

Podstatné však je, že pri hodnotení prác akéhokoľvek autora je potrebné uprednostniť kvalitu produkcie pred počtom prác, počtom strán ako aj pred tým, v ktorom časopise boli uverejnené. Ešte podstatnejšie však je, že je treba hodnotiť predložené práce, a nie konštatovať, že autor nenapísal také či inakšie práce. Podľa predstáv VR UKF by bolo možné vytýkať romanistovi, že nenapísal poviedky a novelistovi, že nenapísal ani jeden román, ako to vysmieval K. Čapek už viac ako pred polstoročím. (Ak by VR UKF nebola voči mne (a ukrajinistike na Slovensku) zaujatá, mohla vziať na zreteľ aj tu „drobulinkú“ skutočnosť, že som plných dvadsať rokov bol neprávom diskriminovaný a úplne vylúčený z vedeckého a spoločenského života, ba aj z akejkoľvek „verejnoprospešnej“ práce a činnosti, a iba v dôsledku tejto „maličkosti“ som nemohol byť ani úspešnejší, ani aktívnejší, ani vedúcim pracovníkom  takých vedeckých programov, ako boli „VEGA“, „KEGA“ či iné im podobné.)

Na záver uvádzam hlavný dôvod odvolania: Moja inaugurácia pred VR FHV VŠP v Nitre 29. 11. 1995 bola úspešná a platne ukončená. Proti tomuto faktu nevzniesol nikto... žiadne pripomienky. Preto rozhodnutie VR UKF, ktoré sa konalo po 17 mesiacoch od inaugurácie a obnovené vymenovacie konanie skoro po troch rokoch od inaugurácie, a to napriek tomu, že VR, podľa jej vlastného názoru, nemala právo o tejto záležitosti jednať, považujem naďalej za jednanie nesprávne a za špekuláciu, ktorej cieľom je poškodiť a znevážiť moju celoživotnú prácu i moje postoje vo vedeckom a spoločenskom živote ako aj súčasne poškodiť záujmy katedry ukrajinského jazyka a literatúry a vedného odboru ukrajinistiky na Slovensku, nakoľko bez profesora na katedre sa nemôžu vychovávať ďalšie vedecké kádre pre tento odbor.

Žiadam preto MŠ SR aby konečne kompetentne rozhodlo a ukončilo toto právne nepodložené a zaujaté stanovisko voči mojej osobe, práci i katedre.

Súčasne pripomínam, že nestojím o odporúčania (aké mi MŠ SR navrhovalo) kde by som sa mal uchádzať o titul profesora. Som občanom Slovenskej Republiky, v tomto štáte celý život pracujem na jeho prospech, za svoje postoje v záujme tohto štátu i jeho obyvateľov som bol dvadsať rokov perzekvovaný a poškodzovaný a preto trvám na pozitívnom doriešení „tejto záležitosti“. Pripomínam, že som profesorom Slobodnej ukrajinskej univerzity v Mníchove a zaiste by som sa mohol stať aj  profesorom niektorej univerzity v Ukrajine či aj inde vo svete, kde sa kandidát na profesora hodnotí podľa dôležitosti jeho prác a činnosti, avšak nikto mi nemôže upierať právo žiadať spravodlivé ohodnotenie mojej práce v svojom štáte, tým viac, že som tu podľa všetkých platných  predpisov a požiadaviek úspešne vykonal inauguráciu na profesora.

A celkom na záver som ako bodku za vetou uviedol:

Ľutujem, že som nútený Vás svojou sťažnosťou zamestnávať, avšak podotýkam, že tak budem robiť do konečného pozitívneho doriešenia „mojej záležitosti“, a to aj cestou jej medializácie.

Po tom všetkom ešte nasledovali:

- Urgencia vyššie citovaného odvolania na MŠ SR zo dňa 18. júla 1998,

- žiadosť novému rektorovi UKF prof. Kluvancovi zo dňa 13. 9. 1999  o nové opravné konanie vo veci mojej inaugurácie.., nakoľko sa opakované schvaľovanie rozhodnutia VR FHV... konané 11. 6. 1998 opäť uskutočnilo bez mojej prítomnosti (ako aj bez prítomnosti predsedu inauguračnej komisie...), čo je zjavne v rozpore so zákonom,

- odpoveď nového rektora UKF zo dňa 23.9. 1999, v ktorej uvádza, že rozhodnutie vedeckej rady UKF zo dňa 11.6.1998... treba považovať za konečné.., nové opravné inauguračné konanie nie je možné, vzhľadom na podstatnú okolnosť, že Filozofická fakulta UKF nie je akreditovaná pre vymenúvacie konanie na profesora z odboru Teória a dejiny ukrajinskej literatúry a ani pre žiadny príbuzný odbor,

- môj list rektorovi UKF  (zo dňa 15. novembra 1999) o tom, že  Váš argument prečo nemôžete uskutočniť opravné konanie.. nie je pravdivý. Podľa informácie od predsedu Akreditačnej komisie (prof. L. Bukovského) Vaša FF má právo konať inauguráciu z odboru Teórie a dejín literatúr, čo neraz aj dokázala inauguráciou mnohých uchádzačov z týchto odborov. Preto Vám opätovne navrhujem vykonať takéto konanie, ktoré by sa uskutočnilo za mojej účasti ako aj za účasti predsedu inauguračnej komisie FHV

- a zaujímavá odpoveď – list pána rektora (zo dňa 6.12.1999) mne osobne, v ktorom mi dobrácky vysvetľuje, prečo nemôže nové opravné konanie v predmetnej veci vypísať a vykonať. (Domnievam sa, že podstata tohto listu môže byť zaujímavá aj pre čitateľa tohto materiálu, preto túto podstatu listu uvádzam:)

V zmysle zásad akreditačnej komisie príbuznosť odborov sa vyjadruje štyrmi základnými vzťahmi:

-       vzťah inklúzie (všeobecná jazykoveda – slovanská filológia)

-       vzťah ekvipolencie (napr. geofyzika – fyzika, respektíve geológia)

-       vzťah zážitkovej ikonickosti (hudobná veda – hudobné umenie)

-       vzťah základného odboru a jeho didaktickej transformácie.

Filozofická fakulta UKF má udelené právo konať habilitácie a inaugurácie v odboroch:

-       teória literatúry a dejiny ruskej literatúry

-       teória literatúry a dejiny slovenskej literatúry.

Odbor ukrajinská literatúra nie je s uvedenými odbormi ani v jednom vzťahu definujúcimi príbuznosť odborov.

(Teda až do takýchto „jemných“ inklúzivných, ekvipolentných, ba aj ikonických  (či komických?) vzťahov ma pán rektor UKF (už nový!) nakoniec dostal, aj keď pri osobnom stretnutí mi povedal, že on za zamietavé stanovisko na VR UKF nehlasoval. Pán rektor tvrdí, že podľa zákonov geofyziky, fyziky, geológie a iných vied a umení sa na Slovensku nedá doriešiť inaugurácia z najbližšieho odboru ruskej či slovenskej literatúry. A čo keby sa nitrianska vedecká komunita bola pokúsila konať na základe zdravého ľudského rozumu a nešikanovala ma celých päť rokov ako nejakého nezbedného a neschopného chlapčiska? Nebolo by sa to dalo – pri dobrej vôli a bez špekulácie – pozitívne a spravodlivo doriešiť?)

Avšak po mnohonásobnom presvedčení, že skutočné ide o nepekný neetický komplot kohosi zainteresovaného na takomto riešení „tejto“ „mojej“ „záležitosti“ a v zmysle skúsenosti, že múdrejší ustúpi, som prestal márniť sily i prostriedky na túto očividne špekulatívnu podlosť zo strany „nadriadených orgánov“.

Po čase sa však situácia na prešovskej FF UPJŠ vyprofilovala tak, že už aj tu mali profesora – síce nie pre teóriu a dejiny ukrajinskej literatúry, ale pre literárnu vedu, a tak som po rokoch, z iniciatívy toho istého kolegu profesora Jána Sabola (už nie dekana FF) ako neschopný študent robil reparát z inaugurácie na profesora literárnej vedy. (Takže som, napríklad, teoreticky vzaté, mohol byť garantom či školiteľom práce z  teórie francúzskej literatúry, ale nemohol som byť školiteľom práce, povedzme, zo života a diela Tarasa Ševčenka, aj keď práve dejiny ukrajinskej literatúry boli mojím odborom!

Samozrejme, že pri reparáte o päť rokov neskôr som už mal viac uverejnených prác i vydaných kníh, viac aktívnych účasti na medzinárodných vedeckých konferenciách, sympóziách a iných stretnutiach, – to uvádzam preto, aby mi niekto z nitriansko-ministerskej „vedeckej“ komunity nevytýkal, že mi Prešovská univerzita dala titul z bratskej lásky – ale, hlavne, v Prešove, kde som na univerzite celý život aktívne pracoval – bohužiaľ, z dvadsať ročnou prestávkou na „tvorivú dovolenku“ –  som našiel pochopenie „mojej záležitosti“.

Ako spomienka na nitriansku blamáž mi zostalo iba pár otázok, ktoré si občas ešte položím a na ktoré dodnes nepoznám odpovede:

Kto bol iniciátorom toho všetkého? A prečo to robil? To skutočne až tak nenávidíme Ukrajinu, jej národ, kultúru i literatúru, že na všetko s ňou spojené naďalej pozeráme ruskými okuliarmi, aj keď nám nikto z Ukrajincov nikdy nič zlého v dejinách  ani v súčasnosti neurobil? A kto na zasadaní VR UKF referoval a aké dôvody uviedol, ak vedecké zhromaždenie „reprezentantov“ univerzity bolo odrazu „takmer“ jednomyseľne „proti“, aj keď pred 17. mesiacmi podobné vedecké zhromaždenie – vtedy iba reprezentantov humanitných vied – bolo „takmer“ jednomyseľne „za“? Žeby tu rozhodujúcu úlohu zohrali skutočné inklúzivné, ekvipolentné či zážitkovo ikonické vzťahy geofyziky, fyziky, geológie, hudobných vied ako aj vzťahy didaktickej transformácie? Takýto úvod k neschváleniu rozhodnutia odborníkov mohol dať iba všemocný pán rektor, (a ani on nemusel byť sám!) Ale čo mohol či musel povedať, že to od základu zmenilo postoje  členov VR – to skutočne dodnes neviem ani si to vo svojej bujnej fantázii neviem predstaviť.

A čo Ministerstvo Školstva Slovenskej Republiky? (Z úcty k vážnosti úradu píšem všetky zložky názvu s veľkými písmenami!) Kto inšpiroval jeho vedúce kádre k takémuto postoju? Žeby sa „triedny nepriateľ“ aj po nežnej a zamatovej dostal až tak vysoko? Toto sa – napriek existencii zákona o dostupnosti  k informáciám – asi nikdy nedozviem.., veď mi už toho ani veľa nezostalo prežiť!

Jedno však ešte musím splniť:

V jednej z početných sťažnosti som MŠ SR presviedčal (či zastrašoval?), že za pozitívne riešenie „mojej záležitosti“ budem naďalej bojovať, že tak budem robiť do konečného pozitívneho doriešenia „mojej záležitosti“, a to aj cestou jej medializácie. A keďže som sakonečného pozitívneho doriešenia „mojej záležitosti“ v Nitrenedožil, plním aspoň druhú časť sľubu (či zastrašovania):

„Moju záležitosť“ týmto úradne medializujem!

 

V Prešove 27. februára 2009.        Prof. PhDr. Juraj Bača, CSc.